Kto sme Prečo Ako Petícia Váš príbeh

Váš príbeh

Stáli ste pred ťažkým rozhodnutím, či si nechať dieťa, alebo ste využili metódu umelého oplodnenia? Máte skúsenosti s adopciou alebo neplatením výživného? Boli ste niekedy vy alebo vaše dieťa obeťou domáceho násilia či sexuálneho obťažovania? Zažili ste traumatizujúci pôrod? Ak to tak cítite, podeľte sa verejne o svoju skúsenosť. Uvedomujeme si, že táto téma je veľmi citlivá a intímna. Niekedy však môže byť prínosné zdieľať svoj príbeh s ostatnými, aj keď anonymne. Zároveň to pomôže ukázať ostatným ženám, čo prežili podobnú skúsenosť, že v tom nie sú samé.

Pokiaľ chcete odoslať Váš príbeh anonymne, nevypĺňajte meno
Email nebude zverejnený

Odoslanim súhlasite so zverejnením príbehu

Príbehy

Zazila som velmi traumatizujuci porod druheho syna dokonca v sukromnej porodnici - okrem ponizovanie pocas porodu, urazania a necitliveho zaobchadzania som si uzila sitie porodnych poraneni bez anestezy. Pol roka som mala depresiu, velke bolesti stale, rok od porodu som s muzom nevedela mat sex - jednak fyzicky to bolo prilis bolestive a psychicky sa mi stale vynarali sceny z porodu, asi podobne ako pri znasileneni, lebo tak som sa citila. Ked clovek povie nie a nasilu to spravi niekto naopak. Nocne mory beznou sucastou dlhe mesiace. A este ako bonus po podani staznosti sa mi zariadenie vyhrazalo sudnym konanim za poskodzovanie ich dobreho mena. Preto anonymne. Za zeny? Hlavna porodnicka bola zena, sadistka bez citu.

Veronika Priehodova

Mám v rodine manželský pár, ktorý sa dlhé roky snažil o svoje dieťa, nakoniec sa im dieťa podarilo umelým oplodnením. Sú veľmi šťastní. Nerozumiem odkiaľ berie pani Záborská tie svoje teórie o hriechu... Keby bolo po jej, tak kopa mladých rodín by bola nešťastná.

Sabina Jankovičová

Každá skúsenosť so slovenským pôrodníctvom bola pre mňa traumou a bolo poškodené aj fyzické, reprodukčné zdravie. V roku 2010 som mala zamlčaný potrat. Hoci v zahraničí je bežné vyčkávať na spontánny potrat, tu mi bol okamžite spravená kyretáž...o inej možnosti mi žiaden lekár nepovedal, hoci som navštívila tri ambulancie (lebo som chcela mať istotu, že dieťaťu ozaj nebije srdce)...o tom, že existuje potratová tabletka v zahraničí som takisto nevedela...jednoducho som verila lekárom a nešla hľadať iné možnosti do zahraničia....po prepustení z nemocnice sa objavili obrovské bolesti, tak som šla na pohotovosť do Malaciek...tam mi aplikovali metylergin, údajne na sťahovanie maternice, hoci tam nebol žiaden nález....bez informovaného súhlasu, nakoľko ma neupozornili, aké obrovské bolesti to spôsobí..niekoľkohodinové bez prestávky, nespala som dve noci. Napriek mojim opakovaným žiadostiam o podanie analgetík mi za 48 hodín nič účinné nedali (len ibalgin, na smiech) Keď som asertívne informovala primára, že mi to škodí nielen fyzicky, ale aj psychicky, tak ma vysmial, že sú to kontrakcie ako pri pôrode a nebude ma tu týrať..(odopieranie spánku, analgetík a spôsobovanie bolesti je mučenie) . Prepustili ma s obrovskými bolesťami domov, v správe napísané stav zlepšený...ešte rok a pol po kyretáži som mala bolesti pri každej menštruácii a masívne krvácanie, takže som sa neodvažovala znova otehotnieť..(samozrejme nikto z lekárov neprevzal zodpovednosť za tú kyretáž ako spúšťač problémov)Pri pôrode v roku 2012 som bola obeťou pôrodníckeho násilia na Antolskej zo strany zástupcu prednostu M. Petrenka. Bol mi vnucovaný cisársky rez, bez medicínskeho dôvodu, bola som šikanovaná sestrami vyhrážkami a výsmechom, dva dni som nespala, pri pôrode použili kristellerovu expresiu, čo je vyložene kontraindikované pri predčasnom pôrode a spravili mi nástrih bez súhlasu, lebo nevzdelaný Petrenko tvrdil, že to sa musí, hoci vedecké dôkazy hovoria niečo iné. Následne som mala akútne bolesti z nástrihu dva a pol roka a hoci som sa u viacerých lekárov dožadovala operácie, bolo mi povedané, že to sa na SK nerobí, ale čaká sa na druhý pôrod, tak si mám čo najskôr spraviť druhé dieťa...v tomto fyzickom a psychickom stave som však nehodlala byť tehotná, nakoľko akútny stres môže spôsobiť potrat, alebo predčasný pôrod a tom som si neželala. Nakoniec som šla na operáciu do Rakúska, ktorú som si z veľkej časti musela hradiť sama.( s pomocou otca, nemala som dosť peňazí) https://zena.sme.sk/c/22271991/pri-porode-ju-nastrihli-proti-jej-voli-roky-zila-v-bolestiach.html....Druhé dieťa som rodila v Rakúsku a hradila si časť nákladov sama, teda s pomocou otca - znova som na to nemala vlastné prostriedky...takže áno, chceme veľa detí v tejto krajine, ale likvidujeme zdravie žien "zadarmo" cez poisťovňu v našich nemocniciach a potom nech si nápravu hradia sami v zahraničí....chcela by som viac detí, ale môj muž nechce práve z finančných dôvodov...večne sa obviňujú ženy, že nechcú viac a veľa detí, ale väčšina čo poznám ich chce viac, ale muž nechce...prečo? lebo muži nesú tú finančnú záťaž. My žijeme na hrane, hoci ja pracujem aj popri rodičovskej koľko sa dá...žijeme štyria v dome s jednou izbou a kuchyňou a hypotékou ..a hoci ja by som ho zdieľala kľudne aj s 5 deťmi, to bol môj sen, môžem zabudnúť... Tieto podmienky pre ženy, deti, mužov, rodiny rozhodne nie sú dôstojné.

Monika

Mám už teraz dospelého syna, ktorého som v podstate vychovala sama. Otec dieťaťa sa o syna veľmi nezaujímal a výživné prestal paltiť po dvoch rokoch. Úrady si ma pohadzovali a úradníčky sa ku mne správali ako ku chudere a každým slovom mi dávali najavo, čo si o mne myslia. Keďže bol otec dieťaťa cudzinec (čech), skúsila som to cez Bratislavu. Tam mi po roku napísali, že ho nevedia nájsť ( ja som mu bez problémov zavolala a aj ho navštívila). Nakoniec som požiadala o sociálnu pomoc, ktorú som tiež nedostala, lebo som mala dve práce (aby som zaplatila prenájom a životné náklady) a podľa tabuliek som prekročila príjem o 2,50 SK :(. A tak som to vzdala a syna som nakoniec vychovala a pomohla mu vyštudovať (ukončil vysokú školu - technickú) bez pomoci nášho "sociálneho štátu". Boj ma stál veľa viac síl a financií. Doteraz neverím, že štát účinne pomáha

Zdravím všetkých, mala som v živote šťastie a nemám žiadny dramatický príbeh. Vyjadrujem svoju podporu, pretože to považujem za správne. Tolerancia nie je reakcia na životnú udalosť, ale životný postoj. Ži a nechaj žiť. Veľa zdravia a šťastia.

Martina

V mojom pripade som trikrát potratila - raz spontanne raz som mala kyretaz a raz som dostala tabletku na vyvolanie potratu (nezijem na slovensku). Neviem si predstaviť ze by som musela hladat dalsieho doktora aby som si znovu vypocula ze je mu to luto a neda sa nic ine robit. Ked nam na sone doktor povedal ze srdiecko nebije tak ako by malo a velkost plodu nezodpovedá danemu tyzdnu obaja s manzelom sme plakali. Poslal nas domov s tym se do dvoch týždňov by som mala zacat krvacat - nezacala som a uz sme boli 11 tyzden tak urobil este raz sono a skonstatoval nutnost kyretaze aby som mala sancu znovu otehotniet kedze cim neskor sa spravi tym vacsie sance su na poskodenie. Pri dalsom tehotenstve som potratila spontanne a tretie malo rovnaky priebeh ako prvé len s tym ze tentoraz mi dal doktor tabletku. Tym ze som si presla vsetkymi moznostami musim povedat ze tabletka je najmenej bolestiva moznost pre zenu a je to aj velmi rychle oproti kyretazi takze by som navrhovala aby sa aj tato moznost uzakonila na Slovensku

Zdenka

Som osamelou matkou, porodila som za 14 mesiacov 3 deti, štat mi vzal prvy rodicovsky lebo uz mam matersku pri dvojcatach podotykam na 1 dieta. Zo zdravotnych dovodov dvojciat som ziadala o predlzenie rodicovskeho do 6 rokov. Nasledne o ztp. Neuspesne. Odmietnuti bolo viac nez dost. Ziadajte od manzela. To uz sme boli v rozvodovom. Nezije s nami. Nestara sa o deti 2x rocne ich pride pozriet. Rozvod bezal 5 rokov. Ziadost o rodicovsky zo zdrav dovodov neprichadza v uvahu 1 dieta autista - nepasuje do tabulky 2 dieta diabetes ineho typu tak este si nepicha inzulin.... Uver ex neplatil s detmi som 4 dni v tyzdni v nemocnici. Po 3 rokoch sme dostali asistenta ucitela do triedy. Tento rok ho skola nedostala tak mam dvojcata rozdelit a dat do samostatnych rozdielnych skol. Co by mi pomohlo? Dat mojim detom asistentov ucitelov v zs Ľubotice pri Presove aj 2 asistentov do rocnika. Aby integracia mala efekt a deti s intelektualnymi potrebami mali istotu ze mozu patrit medzi zdrave deti a aby neboli odstrcene zo skupiny na vedlajsiu kolaj. Ďakujem za vsetky integrovane deti.

Zuzana

O 4dbi, čiže 22.9. bude rok čo sa narodil Svetluška...dieťa, ktoré prišlo nečakane, keďže som trpel PPP a takmer 5 rokov som nemala žiaden cyklus. Po svadbe som citila, ze je to vsetko zle a zacala spm to riešiť navštevpu psychologiclej ambulancie Otehotnela som po druhej menštruácii a zistila to v cca 8 týždni...vsetko sa mi v hlave prestavilo, priority, hodnoty, všetko...cca 5 dni pred porodom s bola na ctg, nič nezaznamenali, tak som šla do poradne, kde ma doktorka hned so zlým nalezom poslala do nemocnice (nove zámky) volala som si taxík...tak ma znova napojili na ctg, a zrazu niecp zaznenali, no prešla som si vyvolavačkami, klystírom, ale pôrod nikde. V piatok mi dali na vyber, bud gynekologia, alebo domov...no samozrejme, že domov...tak zas taxik...so všetkým...(manžel v praci, cca hodina cesty, necakal, ze to tak dopadne, aby to nevyzelaro, ze nemal zaujem)... až v sobotu o polnoci to prišlo. Rychlo ma odviezol, pretože sa kontrakcie rychlo vracali a cas sa rychlo skracoval...dosla.som.na 6,5 cm otvorena...voda nepraskla, nechali ma tak, na vzdycharni. Bez opitania mi pichli vyvolavačku...sla som z kontrakcoe do kontrakcie, povracala som sa, zdžubali ma, ze to preto, ze som jedla (o polnoci?!), Nakoniec ma museli odniesť na sálu, len ma podopierali, a nechali tak, napojoli len ctg a chodili ma upozornovať, ze zle dýcham...(furt som bola v komtrakcii!!) A šli menit zmenu, tak mi dali kyslim a odišli...uz som.nevladala ani prosiť, az kym neprišla druha zmena a sestrička nezhodnotila, ze co mi uz davno vodu nepichli. Odrodila som porthana ako rešeto, malá malo nízke skore, zla adaptacia, pískala, hned mi ju vzali...a to bolo cca pol siedmej, vodu mi pichli niečo po šiestej... malá mala modrinu na tvári, robili jek vyšetrenia, bala som sa strašne, a skrz toho celeho šitia som za ňou nevladala ani isť...takze takto to gtu vyzerá. Hanba!!

Prezila som si znasilnenie cudzim starsim clovekom - taxikarom pred tromi rokmi. Po dvoch rokoch na sudoch sme sa dostali k trojrocnej podmienke a to uz to bolo aj u najvyssieho sudu. Stale nie som psychicky v poriadku, trpim posttraumatickou stresovou poruchou, uzkostami, vypadla mi polovica vlasov, beriem antidepresiva a pravidelne chodim na terapie.

Mám 32 rokov. Začiatkom tohto roka som otehotnela, dieťatko bolo plánované a chcené. Žiaľ, niečo sa pokazilo a asi v ôsmom týždni v mojej maternici vznikol obrovský hematóm. Zo dňa na deň som sa zrazu ocitla na neplánovanej PNke, pripútaná k posteli (čo samozrejme výrazne zasiahlo aj do manželovho pracovného života). Ani absolútny kľudový režim a predpísané lieky však nepomohli a o týždeň pri ďalšej prehliadke už lekár len skonštatoval takzvaný zamlčaný potrat - teda že srdiečko nebije, plod je mŕtvy, no zostal v mojom tele. A že sa mám po víkende objednať v nemocnici na kyretáž. Toto všetko sa dialo v období, kedy na Slovensko dorazila prvá vlna COVID-19, nemocnice príjimali rôzne opatrenia a vládol v nich chaos. Keďže išlo o riadny chirurgicky zákrok v celkovej narkóze, musela som absolvovať všetky predoperačné vyšetrenia, takže som len chodila od doktora k doktorovi. Nakoniec som dostala termín zákroku o dva dni. Skôr sa nedalo. Bola som však v strese, veľmi zlom psychickom rozpoložení a obiehanie doktorov a čakanie v čakárňach medzi ľuďmi mi tiež veľmi nepomohlo, takže v deň zákroku sa mi na tvári vyhodil herpes (čo je bežná reakcia môjho tela na stres a zníženú imunitu) a zákrok sa v daný deň nemohol uskutočniť. V nemocniciach zároveň vtedy začali platiť v súvislosti s COVID-19 nové opatrenia, kvôli ktorým sa rušili plánované operácie a nesmeli sa robiť iné ako urgentné zákroky. Takže nový termín som mala preplánovaný až na ďalší týždeň a bola som poslaná domov s tým, že mám prísť keď začnem krvácať, alebo mať bolesti (ktoré by mohli značiť infekciu) a vtedy sa zákrok urobí ako urgentný. V skratke - čakala som 8 dní s mŕtvym plodom v bruchu. Zákrok bol nakoniec urobený v súkromnej nemocnici. Nielenže bolo ohrozené moje fyzické zdravie (v podstate sa čakalo do momentu, kedy to začne byť urgentné), to psychické na tom bolo ešte horšie. Skončila som potom so silnými antibiotikami na 2 týždne (kvôli riziku infekcie). Úprimne, dodnes som sa cez to úplne nepreniesla a po tejto skúsenosti sa bojím znova otehonieť. Lekárom nevyčítam nič, ani v jednej z ambulancií či nemocníc. Správali sa ku mne všetci veľmi ohľaduplne. Bola to však blbá súhra zlých okolností môjho zdravia a chaosu okolo prvej vlny COVID-19. Čo tým chcem povedať? Mala som problém dostať sa na kyretáž po zamlčanom potrate, aj keď som ju nevyhnutne potrebovala. Nechcem vedieť, akým prekážkam musia čeliť (hlavne v tomto období ovplyvnenom COVIDom) ženy, ktoré chcú tento zákrok absolovať kvôli umelému prerušeniu tehotenstva. Lebo je to stále ten istý zákrok, čo mnohým ľuďom zjavne nedochádza. A ako by to nestačilo, niektorí naši zákonodarci by im to chceli ešte viac sťažiť. Zaujímalo by ma tiež, ako by predkladatelia tejto úpravy zákona chceli riešiť prípady, ako som bola ja. Teda odumretý plod, ale žena je v podstate ešte "tehotná", keďže telo ho nevylúčilo. Na toto sa bude tiež vzťahovať povinnosť dvoch lekárskych posudkov, kým bude môcť byť toto "tehotenstvo" ukončené? Lebo čo keď sa ten prvý lekár pomýlil a plod ešte nie je úplne odumretý? A keď žena medzitým dostane infekciu a zomrie, kým sa dostane k druhému lekárovi, tak čo? Myslia naši zákonodarcovia aj na takéto situácie? Alebo im to vôbec ani nenapadlo, keďže sa ani len neporadili s odborníkmi? Smutné je, že tým, že u nás nie je možné používať tzv. potratové tabletky, trpia aj ženy po spontánnom potrate. Lebo tiež nemajú na Slovensku inú možnosť, ako absolvovať chirurgický zákrok. V celej diskusii o interrupciách/potratových tabletkách mi chýba zdôrazňovanie tohto aspektu. Že všetky zmeny v tejto oblasti sa dotýkajú aj žien po spontánnom potrate. A žien s touto smutnou skúsenosťou je viac, ako si myslíme, viac, ako tých, ktoré ročne absolvujú interrupciu. Žiaľ, ľuďom, ktorí nemajú takúto osobnú skúsenosť to nedochádza. Preto im to treba zdôrazňovať. A ak aj napriek tomu bude niekto za sprísňovanie interrupčného zákona a proti potratovým tabletkám, je jasné, o čo tomu človeku ide. Nie o pomoc ženám, ale len o ich ďalšie zbytočné trápenie a psychické týranie.

Júlia

Sme s manželom náhradní rodičia. Deti prichádzajuce do rodin prežili traumu, su z nesledovaných tehotenstiev (mnohokrát maju FAS, FASD - alkohol v tehotenstve matky, pripadne sa rodia drogovo zavisle a pod). A potrebuju zvyšenu starostlivosť. Maju často problemy v škole. Ťahšie zvladaju zmeny (niekedy to až vyzerá ako autizmus - pri zmene počasia maju problem s iným oblečením a pod...). V ČR sa pestúnstvo počíta pestúnom do odpracovaných rokov. V SR ak aj pestún má problemove dieťa a je ochotný mu obetovať čas a aj prácu, tak ostáva na urade práce. Pripadne ak o prácu prísť nemože, lebo by nevyžili , tak vlastne prijate dieťa nemá dostatočnú podporu a mnohokrát to končí zle. Takto vlastne pestúnstvo je na ceste k zlyhaniu a mnohokrát v puberte už sa to inak nedá ako pestunstvo zrušiť. Je to veľká škoda. Stačila by podpora štátu a mohlo by byť dieťa zachránené. Máme 4deti v náhradke s manželom. Najstaršia 13ročná je v škole integrovaná. Do školky chodila len na pol dna, v škole NIKDY nechodila do družiny. Nie je vobec samostatná. V mnohom je velmi pozadu. A v podstate už sa počíta za veľku. Aj ked v mnohom je "malá". Také deti su v systeme v podstate vacsinou odsudene na zanik. Máme to šťastie, že do teraz sme to vždy nejak vyriešili aby sme vedeli jej dať čo treba - teda čas jej venovať. Domaca praca, rodičovska s mladšími a pod... Ale toto nie je systemove riešenie, to je ZATIAL naše šťastie... (A myslim si, že ked mi skončí rodičovska momentalne, tak ešte nebude natolko samostatna aby sa od nej dalo ist na 8 a pol hodiny do práce)

Dobrý deň. Príbeh píšem anonymne. Možno ak to niekde bude zverejnené sa v tom nájdu viacerí. Tri a pol roka dozadu mi na endokrinológii diagnostikovali, že nikdy nebude možné aby som prirodzene otehotnela. Ako 25 ročnej žene. Moja gynekologička o tom ani počuť nechcela a pomohla mi s podpornou liečbou a o 7 mesiacov hľa tu prirodzene som otehotnela. To som si myslela že boj mám vyhratý. No tu začal nový kolotoč. Vzhľadom k iným problémom, ktoré som mala (poškodené platničky, astma, alergie a pod) som si myslela, že bude jednoduché povedať áno tieto problémy mám a rovno sa budem pripravovať na cisársky rez. No čuduj sa svete odrazu každý odo mňa chcel MR, rontgeny, a dokumentáciu akoby som bola deň pred smrťou. Medzi tým sa mi zmenil gynekológ (moja gynekologička odcestovala do vedľajšieho mesta). Vďaka za nich nakoľko tí nestrácali nádej a snažili sa mi pomôcť. Môj doktor sa pokúsil ma poslať snáď všade kde sa dalo kde by mi mohli doklad k cisárskemu rezu dať. No aj napriek tomu, že som bola ich pacientom nikto mi indikáciu nedal "len odporúčanie". A s tým si v nemocnici pri pôrode môžu urobiť čo chcú. Na to v našom meste sa niesla vlna: "žiadny cisarák ani náhodou ženy majú rodiť prirodzene!" áno už som začala omdlievať a bolo mi jedno či budem musieť vycestovať aj na opačný koniec krajiny. V našom meste rodiť nebudem. A tak prišiel kolotoč či nazbieram dostatok peňazí na súkromnú kliniku alebo ma vezmú aj v štátnom zariadení. A môjho doktora napadla myšlienka aby som vyhľadala svoju pôvodnú gynekologičku, ktorá slúži v inom meste. A tá bez problémov s úsmevom na tvári jasné vtedy a vtedy prídete prvý krát. Popísala som jej celý problém a s úsmevom na tvári vraví: "ach áno tam to je iné". Viac sme to nerozoberali z profesného hľadiska. Ona mi pomohla s ďalšími vyšetreniami a spoločne s ňou a mojím doktorom sme došli aspoň k jednému papieru, ktorý by mi INDIKOVAL cisársky rez. Toto slovo si budem pamäť do konca života lebo len toto slovo v papieri Vám zaručí, že naozaj Vám vykonajú cisársky rez. A ešte ochotný personál. Dosť podstatné nakoľko v našom meste aj napriek indikáciám si tu doktor pôrodník robil čo chcel. A tak zatiaľ čo v našom meste porodili moje 3 kamošky (každá s rôznym príbehom:-( ) som si ja s kľudom odišla do vedľajšieho mesta na plánovaný cisársky rez, kde sa o mňa starali (v štátnej nemocnici podotýkam) ako o kráľovnú. Jasné, ja som nevyvádzala. Bola som pripravená na to, že to bude bolieť, že to nebude príjemné. Ale bola väčšia šanca, že po tomto pôrode neostanem na vozíku. A tak som si s kľudom angličana dala pichnúť spinál (kvôli poškodeniu platničiek mi ho napichli na 9 pokus) kde už anestezilogička skoro plakala lebo vedela, že to bolí ale obe sme sa zhodli na tom, že do plnej anestézy nemôžem ak nemusím lebo je to väčšie riziko pre mňa. Podarilo sa a môj chlapček uzrel svetlo sveta 11:25 (pamätám si to lebo som videla na hodiny a ucítila som že už nie je v brušku lebo mi ukrutne tlačil na tepnu). Spinál mi vyprchal o pár hodín skôr ako iným ženám tak bolo veselo, na druhý deň keď ma postavili na nohy sme zistili, že ma riadne seklo v krížoch. Celkom sranda na jednej strane bolesť krížov na druhej strane ťahá brucho. Ale všetko dobre dopadlo, ja chodím, malý je zdravý ako ryba a čoskoro oslávi 2 roky. No vždy keď si na to spomeniem a počúvam o čom sa bavia ľudia v parlamente mám chuť niekoho zbiť. Ja sa pýtam ako by som dopadla ak by som bola nútená porodiť v mojom meste. Ak by som ostala na vozíku, kvôli pôrodníkovi mala by som právo mu rovnako ublížiť? Nie. Prečo sa potom rozhoduje niekto podľa seba a nepočúva ostatných odborníkov? Prečo vedome ubližuje ženám? Prečo musia mať traumu z pôrodu? Prečo by som nemala mať právo sa rozhodnúť prerušiť tehotenstvo keď to bude ohrozovať môj život? To že nájdete dvoch gynekológov so zdravým rozumom je šanca 1:1000. "Ďakujem krásne za takú zmenu zákona". Pevne verím, že tie návrhy neprejdú. Ale ak áno vážne začnem rozmýšľať o prestrihnutí vaječníkov nakoľko aj tak viac detí nechcem ale nemienim sa naťahovať ešte raz s niekým ak by sa tak stalo. Ďakujem za Vašu iniciatívu a Váš boj za nás ženy.

Viktória Novotná

Moji rodičia sa rozviedli, keď som mala 4 a od tej doby som bola uprostred kontinuálnych problémov s platením výživného, s platením účtov, exekúciami. Skončilo sa to zmierom na súde, na ktorý som čakala spolu s matkou niekoľko dlhých rokov. Dodnes neviem, ako sa dokázala popasovať s našou finančnou situáciou sama. Keď nadišlo prvé pojednávanie, bola som už dospelá osoba a žalovala som svojho vlastného otca. Došlo k zmieru a aj toho by nebolo, ak by som tomuto svojmu rodičovi oficiálne neodpustila zaplatenie niekoľkých desiatok tisíc eur. Sumu, ktorá sa mu ako dlh nazhromaždila počas všetkých tých predchádzajúcich rokov. Beztak mi tie peniaze chýbali ako dieťaťu a to mi už nikto nevynahradí. Ťažkosti mojej mame nevynahradí tiež už nik.

Pribehy stoviek zien z gynekolkogickej ambulancie, kde som dlhe roky pri starostlivosti o zeny pracovala. Silne emocie, ktore sa snazili potlacit, alebo az vytesnit. Strach, ze budu odsudene rodinou, spolocnostou. Preto vam aj pisem. Potratova tabletka je overenym najintimnejsim riesenim pre zenu, ak sa rozhodla nedonosit plod, a teda dieta nechce vychovavat. Celosvetovo overene riesenie caka na to, aby aj zeny na Slovensku tuto formu riesenia situacie dostali zakonom umoznenu. Cas to prinesie aj tak. Mame teraz prilezitost to urobit hned. Naco cakat, a neskor sa znovu dohadovat o uzakoneni. Je to strata case, energie. Druha vec by mohla byt edukacia gynekologov, aby sa pytali zeny, ktora je v rannom stadiu tehotenstva, ci dieta chce, ci je vitane a ci potrebuje v tejto situacii pomoc psychologa. A gynekolog by mal mat k dispozicii zoznam psychologov, ktory okamzite vie zene poskytnut. Ak je zena v situacii neistoty, no zaroven mozno dieta aj chce, potrebuje nad sebou skusenych ludi, ktori ju povedu a spolocne najdu riesenie. Urcite by to vsak nemalo byt povinne. Ocenit zenstvo, materstvo, schopnost nosit v sebe maly zivot by malo byt sucastou tejto cesty a zaroven vysvetlit, ze je na rozhodnuti zeny, ako sa v tejto situacii rozhodne. Potrebuje citit, ze ma okolo seba ludi, ktorym moze doverovat, ktori jej pomozu najst to rozhodnutie, ktore jej ublizi najmenej.

Peter Stanko

Som stále aktívny gynekológ so 49ročnou praxou, takže tých príbehov sú desiatky Ale jeden z roku 1973: 26ročnej žene s 2 deťmi bola zamietnutá žiadosť o interrupciu (v interrupčnej komisii), išla si ju dať urobiť "súkromne" - neprezradila, že kde, na druhý deň dostala vysoké teploty, bola k nám prijatá do okresnej nemocnice, po 3 hodinách sme zistili úplné zlyhanie obličiek (napriek liečbe trojkombináciou silných antibiotík), ihneď prevážaná na kliniku do Bratislave, v sanitke pri prevoze zomrela. Keby vtedy platil dnes platný interrupčný zákon, dnes mohla mať 72 rokov a mohla sa tešiť z vnúčat, možno už aj pravnúčat.

Lenka

Nikdy som nebola tehotná. Našťastie som nikdy nemusela riešiť situáciu, že čakám dieťa a nemôžem si ho nechať. Jedinýkrát - ešte počas vysokej školy, som si 2 dni nebola istá, či náhodou a čo s tým, lebo potenciálny otec nebol vhodný kandidát na založenie rodiny. Veľmi zaujímavé 2 dni, z ktorých sa napokon vykľula iba dilema, či je potrebné potenciálnemu otcovi vôbec niečo oznamovať, lebo vo vnútri som si to uzavrela tak, že s pomocou rodiny to proste zvládnem sama. O 2 dni som "to dostala" a nebolo čo riešiť, ale ten pocit, ktorý sa odkiaľsi vynoril po dôkladnom prežutí najrôznejších pochybností, obáv a ponurých úvah, tá zvláštna pokojná sebaistota, že to zvládnem za akýchkoľvek okolností, tá takmer samovražedná odvaha už vo mne zostala. Lenže ja som dosť silná osobnosť a mala som k dispozícii stabilné rodinné zázemie. To vôbec nie je málo. Život sa so mnou trošku zahral a ja som po prekonaní vážnej choroby ako pomerne mladá 27-ročná žena prišla o možnosť mať vlastné deti. Adopcia sa stala bez váhania automatickým a logickým riešením. Napriek tomu som prežívala veľký smútok a depresie za mojimi nepočatými biologickými deťmi. Bolo to čosi iracionálne, čo sa nedalo celkom uchopiť. Také motanie sa v jalových trýznivých predstavách čo by bolo, keby bolo a opakované upadanie do stavu sebaľútosti. Prežila som stratu. V tomto neľahkom čase som asi prvýkrát skutočne potrebovala manželovu oporu. Žiaľ, náš vzťah túto skúšku nevydržal. A ja som opäť raz riešila dilemu, či môžem prijať dieťa, ktoré už o jednu svoju rodinu prišlo, do vzťahu, ktorému už neverím, alebo sa mám radšej rozviesť, postaviť sa opäť na vlastné nohy a ísť do toho sama. Skrátim to. Dnes som adoptívnou mamou krásnemu rómskemu dievčatku. Sme malá rodina. Len my dve. Moja dcéra nemá otca. A nikdy žiadneho nemala, lebo jej biologická mama žiadneho otca neuviedla, svoju dcéru v pôrodnici opustila a zanedlho ako silne drogovo závislá zomrela. No a ja nemám muža. Tak sme len dve. K tradičnej rodine nám vraj ktosi chýba. Ale mohlo to dopadnúť aj omnoho horšie. Moja dcéra mohla zostať úplne sama. Vychovali by ju tety v detskom domove, isteže, v nejakej nasilu vytvorenej skupine "rodinného typu"... S cudzími deťmi, s cudzími výchoškami, so sociálnou pracovníčkou a psychológom v kancelárii hneď vedľa riaditeľne. So šťastím by sa vyučila aspoň za kuchárku a v osemnástich so smiešnym štartovacím balíčkom vo vačku by s pravdepodobnosťou až 70% skončila na ulici ako jej mama. Sudkyňa celých 9 mesiacov hľadala drogovo závislú matku, ktorá sa po celý ten čas nezdržiavala v mieste trvalého bydliska a ktorá o svoju dcéru neprejavila žiaden záujem ani len jeden jediný raz, odkedy si hneď skoro ráno po pôrode do igelitky zhrnula niekoľko porcií nechutných nemocničných raňajok a zmizla vo víre mesta. To skutočne niekto mohol dúfať, že by sa o ňu predsa len snáď možno raz chcela postarať? Neviem. Rozhodne však moja dcéra získala právnu osvojiteľnosť až vo svojich deviatich mesiacoch! Bola už dosť veľká. A mala k tomu ešte čierne vlasy a čierne oči a v krvi protilátky na syfilis a hepatitídu typu C. Ja som bola v tom čase čerstvo zapísaná do zoznamu žiadateľov o osvojenie, keď mi nesmelo ponúkli jej materiály, že už prešla do celoslovenského registra. Spýtala som sa, čo to znamená. No, že v miestne príslušnom kraji o ňu nikto neprejavil záujem. A čo sa stane, ak o ňu ani teraz nikto neprejaví záujem? Tak by to po mesiaci ešte skúsili v zahraničí, inak by zostala v detskom domove až do dospelosti. Tak som študovala ten spis znova a sprava a zľava, či tam nie je skrytý nejaký vážny zdravotný postih, alebo nevyriešená rodinná anamnéza, alebo ja neviem čo... A nenašla som nič, nechápavo som sa od tých papierov otočila a opýtala sa, v čom je háčik? Pani sa od srdca zasmiala. Nie je žiaden háčik. Je to proste rómske dieťa... Tak. Moja dcéra je Rómka. S tými najkrajšími očami v chotári a najdlhšími riasami na svete. Touto adopciou nezískala tradičnú rodinu. Získala omnoho omnoho viac. Získala svoju mamu, ktorú ľúbi najviac do celého sveta a nemusí o nej len potichu snívať. A so svojou mamou získala aj babku a dedka a tetu a uja a sesternice a rodinných priateľov a lásku a starostlivosť a svoj vlastný domov. Že to nie je ideálne? No, nie je. Že je to pre mňa samú ťažké? No, niekedy je. Tak s týmto by štát niečo naozaj robiť mohol, lebo ak mi niekto niekedy v niečom pomohol, tak to nebol ani štát, ani žiaden systém, ale ústretoví dobrí ľudia. Ozaj, všimol si niekto, že zákon o sprísnení interrupcií by v tomto konkrétnom prípade nepomohol absolútne nikomu a v ničom? A tiež pritom išlo o život... Asi tak... P. S. chápete, že sú plné zoznamy žiadateľov o osvojenie, ktorí sú ochotní čakať aj NIEKOĽKO ROKOV v poradovníku na biele bábätko? Nechápete? Ani ja...

Lucia

Ahojte, zasielam jednu z mojich zivotnych ran v polo-anonymnom formate. V pripade otazok, som urcite ochotna hovorit viac. Velmi ma hneva, ze cela diskusia o interupciach sa zo strany "zakazovatelov" vefie v absolutnej cierno-bielej rovine. Poznam mnoho pribehov zo svojho okolia, ci uz aborcne pribehy (aj za aj proti), ci domace nasilie, ci znasilnenia a podobne, a nedovolila by som si vypustit nejake vyhlasenie, ktore hadze vsetky zeny do jedneho vreca. Kazdy pribeh je iny a kazdy by mal byt posudzovany individualne. Myslim si, ze je krute viac ako absurdne, ze nikto z predkladatelov tychto novych reforiem, si neda ani tu namahu aby si nastudovali nejaky medicinsky background k tomu, o com chcu "diskutovat". Ako priklad uvediem svoj nedavny pribeh, ktory sa priamo dotyka aktualnej temy o interupcnych tabletkach. Otehotnela som, cakali sme dieta a tesili sme sa nan. Po 9 tyzdnoch mi na doktorka na vysetreni oznamila, ze podla vsetkeho ide o diagnozu zvanu "anembryola", a ze si mam ist dat este ten den potvrdit diagnozu do nemocnice na gynekologiu a objednat sa na kyretaz (pre neznalych - interupciu). Predstavte si ten sok a naval emocii, ktore ako zena v ocakavani zazijete ked vam doktor oznani, ze dieta, na ktore ste sa tesili sa nevyvija, a nikdy ho nedonosite. V soku a slzach som sla do nemocnice, kde som si zaslzena a duchom nepritomna vysedela cakaren, aby mi diagnozu potvrdili a objedni ma 8 rano na zakrok. Na izbe som dezorientovana a uplakana cakala od rana niekolko hodin, kym pride na smenu anesteziolog a doktori, a kym na mna pride rada na salu. Bolo to peklo. Partnera ku mne za cely den nepustili. Pol dna som behala po predoperacnych vysetreniach. Keby som mala alergie alebo zdravotne problemy, tak by mi zakrok ani nemohli vykonat. V ramci tohto konkretneho vylicenia mojho pripadu, by som chcela maximalne zdoraznit, ze keby bola u nas dostupna interupcna tabletka, tak by mi ju sluzbukonajuci lekar dal zapit este na vecernom vysetreni, nemusela by som absolvovat vsetky predoperacne vysetrenia a podstupit invazivny zakrok pod narkozou. S tym, ze po prebudeni po narkoze som samozrejme nemohla ani jest a ani pit, takze mi bolo neuveritelne fyzicky zle, a rekonvalescencia trvala ovela dlhsie a tazsie, ako by trvala po tabletke. Myslim si, ze presadzovatelia tychto novych zakazov su tak sustredeni na to, ako vsetkym vsetko zakazat, ze ich ani nenapadne, kolko benefitov, by taketo metody mohli pre zdravie (ci uz dusevne alebo fyzicke) prinasat. Myslim si, ze aj taketo argumenty mi mali byt vnesene do doskusie o spristupnenie novych interupcnych metod. Niekedy je interupcia nevyhnutna, ziadna motlitba ani osobne presvedcenie ten fakt nezmeni, a najmenej co sa da urobit, je dat zenam co najbezpecnejsiu moznost ako sa k nej dostat, bez dalsieho emocneho a fyzickeho zatazenia. (Pisem to hlavne preto, lebo som presvedcena, ze 99% ludi ani netusi, ze nejaka diagnoza ako anembryola vobec existuje, a uz vobec nie, ake zdravotne postupy su s nou spojene).

Musela som podstupiť interupciu v 42 rokoch, neplanovali sme 3-ie dieťatko, ale stalo sa, i ked som bola ťažko chorá . Lekár vyslovil pochybnosti o stave plodu a ja som nevedela, či dieťa dokážem donosiť a porodiť, dlho som zvažovala a rozhodla sa pre interupciu. Dnes to neľutujem a, ale chcem napísať kto bol so mnou na izbe : mladučka Romka , ktorá mala už v 16- ich 2 deti, staršia pani cca 40- s ťažkou dysfunkciou ľadvín , vidiecka žena s 5-imi deťmi a opitým mužom ...pomáhali sme si po zákroku a mne to pomohlo utriasť výčitky. Videla som, že by sa narodili 4 poškodené , hladné, alebo nešťastné deti.....

Ivana

S manželom sme sa hned po svadbe snažili o babatko no neslo to.Po cca roku sme to zacali riesit aj s lekarmi.Diagnozy: ja polycysticke vajecniky a manzel oligozoospermia.Sanca ,ze budeme mat prirodzene dieta veeelmi mala. Vek sa nam blizil k tridsiatke tak sme zacali riesit umele oplodnenie- dokopy 3x IVF 2x som aj otehotnela no aj potratila. Dalo mi to nadej,ze ked sa to podarilo 1,2x ,ze sa to podari zas a uz aj uspesne.Zacali sme preto sportovat a otuzovat sa aby som pripravila a vyčistila svoje telo pre posledne zmrazene embrio na vklad. Vek sa blizil k 35 a ja som zrazu otehotnela- prirodzene. Nasa kraska ma takmer rok. Mali sme asi stastie,no vela parov,ktore sme stretli v centrách asistovanej reprodukcie to stastie nemalo.A mali by mat sancu, moznost a nadej... su to diagnózy je to istym sposobom choroba a nie len ,,chcenie,, ako to niektorí nazývajú

Sú situácie, kedy si ten zákrok cca 400 eurový ani žena nemôže dovoliť. Bola som vysokoškoláčka s malým dieťaťom, vydatá, ale nie šťastne, manžel sa stal drogovo závislým s panickými atakmi, tri roky som sa snažila mu na jednej strane pomôcť, ale na druhej strane aj sebe dokončiť vzdelanie. Keby som nemala podporu vlastnej mamy, ktorá kvôli pomoci mne s malým dieťaťom odišla do predčasného dôchodku, nezvládla by som ani vyštudovať, ani zabezpečiť dieťaťu strechu nad hlavou. Keby do toho prišlo ďalšie tehotenstvo, bez dlhého váhania by som išla na interrupciu, musela by som si na ňu požičať od susedov, rodina by mi finančne na to neprispela, ale dieťa s drogovo závislým rodičom nemá šancu na normálny život, ako by sa ďalej uberal môj život bez dokončenej VŠ na ktorú som naozaj celý život túžila ísť, robila by som za minimálnu mzdu, žila by som u mamy s dvomi deťmi a v depresiách. Dcéra chodí do školy, ktorú navštevujú aj deti z krízového centra, mala spolužiačku, ktorá je zo siemych súrodencov (nie sú príslušníci rómskeho etnika), dievčatko nemá morálne zásady, kradne, dranká od ďalších detí veci a peniaze, desiatu z krízového centra hodí hneď ráno do smetiaka, ja rešpektujem, že mala doma slabší základ, asi mame prerástol počet detí cez hlavu, ale prečo má niekto 7 detí, keď s partnerom nevie žiť a zabezpečiť im bezpečné a podnetné prostredie pre vývin? Som za zníženie poplatku za interrupcie, nikto na ne nejde z rozmaru, ale preto, že je v bezvýchodiskovej životnej situácii...

V 12. týždni tehotenstva mi na ultrazvuku zistili, že dieťaťu sa nevyvinula lebka a nemá žiadnu šancu na prežitie. Pravdaže mi to bolo ľúto, lebo to bolo želané tehotenstvo, no bola som veľmi vďačná za to, že som mohla tehotenstvo ukončiť čím skôr a pokračovať v bežnom živote. Ani na sekundu som svoje rozhodnutie neoľutovala a neviem si predstaviť, ako by som psychicky znášala, keby ešte niekoľko týždňov (možno mesiacov) vo mne rástlo dieťa, ktoré nemá šancu prežiť. Bola by to pre mňa omnoho väčšia trauma a už nikdy by som sa asi neodvážila otehotnieť.

Jakub Krchňavý

Vo vašich požiadavkách mi chýba starostlivosť o chronicky choré deti. Mojej dcére diagnostikovali 6-ročnej diabetes prvého typu. Doživotne tak potrebuje špeciálnu starostlivosť. Či už ide o neustále meranie hladiny glukózy v krvi, alebo o dávky inzulínu pichané 4 krát denne. Keďže podpora štátu pri zvládaní tejto choroby je nedostatočná, stojí nás táto starostlivosť mnoho času a stovky € mesačne. S manželkou si to môžeme dovoliť. Ale ak si predstavím, že takáto komplikácia sa objaví v živote ženy samoživiteľky, ktorú štát donútil nechcený plod si nechať, ... nechcel by som byť v jej koži. Preto by som rád videl medzi požiadavkami zvýšenú podporu pre chronicky choré deti. Starostlivosť o choré dieťa môže zmeniť človeku celý život a obrátiť ho naruby. Ak štát hodlá nútiť ženy toto riziko podstupovať, mal by za ne prevziať aspoň časť zodpovednosti.

Toto nie je len tema tazkych zivotnych osudov a rozhodnuti. Toto je tema cti. Nie, nestojim (nastastie!) pred ziadnou tazkou zivotnou skuskou, nikdy v zivote by som ani taku situaciu nechcela zazit, nepomyslela som ani na sekundu, ze potrat by sa ma mal tykat... Ale vrcholne ma uraza, ze ja, zdrava zena, fyzicky aj psychicky, by som sa nemohla slobodne rozhodnut. Co ak raz taka situacia pride? Dufam ze nie, no aj tak - preco by som vobec mala chciet zit v state, ktory povazuje zeny za nesvojpravne? Nie, nechcem zit v takomto state... Zeny, ktore sa pre to rozhoduju, maju na to vazny dovod. A nikto by nemal rozhodovat o tom, ci je ten jeho dovod "dost vazny" - pre kazdeho je ten jeho problem najväcsi na svete. A on s nim koniec koncov musi zit cely zivot.

Ľubica Bučková

Jednoducho opíšem - ťažko žijúca invalidná dôchodkyňa

Martina

Dobry den, Nastastie, nikdy som nemusela riesit ukoncenie tehotenstva. Ale viem si predstavit, ze je to nelahke rozhodnutie, ku ktoremu zeny nepristupuju lahkovazne ak sa pre to nakoniec rozhodnu. Co ma vsak zaraza je fakt, ze s touto temou roky-rokuce zatazuje verejny priestor zopar jednotlivcov a nestitia tuto temu prepierat a vsuvat ako prioritnu este aj v tomto case - v case svetovej pandemie! Dnes su priority zivota dane uplne niekde inde - ale tym sa venovat odmietaju. Venovat sa temam ako osveta medzi mladymi - ako predchadzat takymto situaciam, vysledkom ktorych by bolo rozhodovanie typu “ist ci neist na interrupciu” - to by malo byt prioritou z ich strany, ked uz sa inym, skutocne prioritnym, temam venovat nevedia. V anglictine existuje vystizny termin na takuto temu: “ a red herring “ - tema, ktora odvadza pozornost od skutocnych tem a problemov spolocnosti! Su neuveritelni, sebecki ti ludia.

Manžel bol alkoholik, ktorý bol agresivny a psychicky tyranizoval mňa aj syna. To poznačilo psychicky a zdravotne nás oboch. Syn nedôveruje ľuďom, má depresie a úzkosti. Ja mám podobné problémy a navyše som anemička. Syn si vyžaduje zvýšenú pozornosť. Dlho som si nemohla nájť lepšie platenú dlhodobejšiu prácu, u zamestnavateľov som pochopenie nemala, hoci mam dve vysoké školy. Na nasledky alkoholizmu manžel zomrel necelý rok po rozvode. Keď som nemala prácu, začal platiť až po opatrení súdu aj to nie plnú sumu. Finančne sa trápim už dlho, teraz dúfam, že to prelomím, ale bude ma to stáť veľa úsilia a dúfam, že to zvládnem hlavne po zdravotnej a psychickej stránke. Moji najbližší ma tiež nedokážu podporiť hlavne psychicky, o tom,že by som si našla vhodného partnera ani nehovorím. Je to veľmi ťažké. Robím všetko možné, (už som s VŠ titulom pracovala aj ako predavačka, ale spolupracovnici s tým mali veľký problém, hoci som sa snažila maximálne pracovať a správať priateľsky a slušne), aby som to nejako zvládla. Psychologická pomoc je veľmi nakladná. To je môj príbeh.

Túto petíciu nepodporujem preto, že by som niekedy potrebovala umelé prerušenie tehotenstva, ale z princípu. Ženy a rodiny treba podporovať reálnou pomocou (napr. znížením byrokratických povinností pri narodení dieťaťa a iných vážnych udalostiach v rodine, zvýšením dostupnosti čiastočných úväzkov) a nie návratom do stredoveku. Nezažila som vážne traumy, ale stretla som sa s nedostatkom rešpektu. Niektorí ľudia dokážu ako nadriadení na pracovisku povedať žene do očí, že v určitej pracovnej pozícii s malými deťmi vyzeráte ako idiot (a berú to ako žart). Myslím, že spoločnosť by sa mala konečne mentálne nastaviť na to, aby vnímala ženy ako skutočne rovnocenné mužom a výchovu detí ako spoločnú dôležitú úlohu, ktorú zdieľajú obaja rodičia. Štát a zamestnávatelia by na to mali vytvoriť podmienky.

Začnem rovno tam - otehotnela som po krátkej známosti. Po pár týždňoch mi však došlo, že s partnerom sa fungovať nedá, má veľmi zlú povahu, a - celkovo zlý človek. Moja chyba. Rozhodla som sa ukončiť tehotenstvo, bola som v 3. mesiaci. Súhlasil, že mi dá peniaze na zákrok, ale nakoniec nedal, a strašne ma vydieral tým, že som vrah a chcem zabiť vlastné dieťa. Veľmi ma to rozhodilo, uverila som tomu, že mu na mne záleží. Ale nezáležalo, zostala som sama, úplne bez peňazí, bolo to peklo - chcela som sa zabiť, lebo som inú cestu nevidela. Ale nevyšlo, nemala som odvahu, a našli ma, odviedli domov. Dieťa som veľmi chcela, bola som pripravená ako nikdy predtým, ale nemala som peniaze, totálne zúfalstvo, schudla som. Pomohli mi priatelia, zohnali všetko, aj peniaze mi dali, dokonca aj cudzí, čo ma veľmi dojalo. Kamarátka mi vybavila finančnú pomoc z Fóra života - vďaka tomu som prežila. Mám stále slzy v očiach, keď si predstavím, čím som prešla, a že stále sú na tom ženy oveľa horšie. Sme však zdraví, a to je najdôležitejšie. Som nesmierne vďačná za všetkých skvelých ľudí. Som z malého mesta, v škôlke mi vyšli v ústrety, ale práca je stále veľký problém - ženy sú veľmi obmedzené pracovnou dobou, ťažko je vôbec zohnať prácu, nieto ešte od 8h do 16h. Desí ma budúcnosť. Zarábam minimálnu mzdu, bývam v podnájme. Prvé výživné som dostala po 3 a trištvrte roku!!!! A doteraz mi platí štát, pretože dotyčný pán robí všetko pre to, aby sa tomu vyhol, všetko naťahuje a otcovstvo stále popiera. Vybavovanie ma stojí čas a peniaze, je nehorázne, že všetko je na ženách - akoby sme už aj tak nemali dosť. Sociálne úrady mi prídu vcelku nekompetentné a všetko je hrozne pomalé - súdy na zaplakanie. A exekútor ťažko niečo vymôže, keď sa "oteckovia" všetkého elegantne zbavia. Zatiaľ nejako prežívame, veľa si dovoliť nemôžeme - ale máme všetko, čo treba. Lenže si neviem predstaviť, keď syn nastúpi do školy - kopa výdavkov, a prázdniny?!? Musím chodiť do práce, na všetko som sama, neviem, čo urobím s prvákom - tábory sú drahé a krátke. Bude doma sám? Od štátu necítim absolútne žiadnu podporu, v ničom. Ale asi je to moja chyba - hold, blbo som sa rozhodla.. Žijem v neustálom strachu a strese, neviem, čo bude. A ešte tá corona.. :(

Moja mamka bola šikovná a pekná žena, ale keď neplánovane otehotnela, mala iba 17 rokov. Sama pochádzala z nie ideálnych rodinných pomerov, a preto sa nechala dotlačiť do manželstva s mojím otcom. Žila v malej dedine a v tom čase sa na slobodné matky nepozeralo tak tolerantne ako dnes. Počas mnohých rokov otec mamu psychicky aj fyzicky týral. Finančne ju vykorisťoval a stala som sa svedkom aj toho, ako ju znásilnil. Prežila som detstvo a dospievanie, ktoré neprajem nikomu. Takúto minulosť zo seba nestrasiete, prenasleduje ma každý deň. Mávam depresívne obdobia, záchvaty úzkosti aj samovražedné myšlienky. Dnes moja mamka žije sama. Je z nej zlomená žena s množstvom zdravotných problémov a kvôli dlhom jej na prežitie ostáva len životné minimum. Keby som jej nepomáhala, skončí na ulici. Neviem, či rozmýšľala nad interrupciou, ale ja som si niekedy naozaj priala, aby som sa nenarodila. Mamku ľúbim a z celého srdca si prajem, aby sa dal vrátiť čas a aby dostala šancu urobiť iné rozhodnutia. Chcela by som, aby prežila šťastný a naplnený život aj za cenu toho, že by som sa nenarodila.

Druhe dieťa som rodila ako 41 ročná. Rozhodla som si ho nechat, lebo som nastastie zdrava a aj citim financnu istotu. Ale zato som absolvovala geneticke vysetrenie plodu, ktore keby nahodou nevyslo priaznivo, by som situaciu riesila interrupciou. Neviem si predstavit, ze by mi to nebolo umoznene. Postihnute dieta by som proste nezvladla. Aj pri zdravom mam niekedy problem sklbit pracu so starostlivosťou. A to si mozem gratulovat, ze sa mi podarilo umiestnit dieta v materskej skole a pomaha mi cela rodina.

Ja by som ešte ku tomuto pripísala: - Navýšenie rodinných pridavkou na takú výšku, aby to rodinám pomohlo - Špeciálny septembrový príspevok deťom do škôl (aby všetky deti mali rovnaké podmienky na vzdelávanie). Ja som sa s rodinou, kvôli tomuto (čo u nás nieje) presťahovala do Rakúska. Pri prvom dieťati sme do piatich rokov v Ba nedostali škôlku, museli sme si ju hradiť sami a spolu s hypotékou to bolo pre nás likvidačné. S druhým dieťaťom sme sa odsťahovali do Rakúska. Tu v AT máme garantovanú škôlku zdarma od 2,5 roka, práve ju naša druhá dcérka začala navštevovať a spolu s rakúskymi rodinnými pridavkami je to naozaj veľká pomoc. Je nám smutno za domovom, ale žije sa nám podstatne lepšie. Keby som vedela ako to je na Slovensku ďalšie dieťa by som sa tam neodvážila mať.

Stála som pred rozhodnutím, či si nechať dieťa. Moje dieťa vzniklo z absolútneho pochybenia, samozrejme, AJ na mojej, aj na partnerovej strane. Keby som dokázala o týchto veciach otvorene hovoriť, isto by som našla u drvivej väčšiny žien (tých pri zmysloch) pochopenie. Stále to vnímam ako najväčší životný podraz. Neprejde deň, aby som si nevyčítala, aká som bola naivná. Nechcem, aby to vyznelo príliš generalizujúco, ale mužom sa nedá dôverovať, a treba sa spoliehať jedine na svoj úsudok. Ak sa niekto pýta, tak nie, doslova to za nič "nestálo". Teraz to už viem lepšie, ako ktokoľvek iný. Za cenu, že sa cítim ako hnusná vrahyňa... Niekedy je pre mňa naozaj ťažké nenenávidieť chlapov. Prepáčte mi, dobré výnimky, naozaj... Keď niekedy utrúsim takéto tvrdenie na verejnosti, ľudia ma zvyknú pomyselne "hodiť do koša"... Pfff, feministka... Je mi to ľúto. Viem, že nevedia, prečo to tak cítim - nemajú odkiaľ, keď im to nepoviem. Ale pravda je, že svoje rozhodnutie ísť na interupciu jednoducho neľutujem. Mala som 22 rokov - podľa mňa ideálny vek na dieťa. Mám fantastickú rodinu, podporili by ma, a ešte by sa aj potešili vnúčatku... Bola som to ja, kto urobil toto rozhodnutie. Moje nestotožnenie sa s budúcim otcom môjho dieťaťa bolo príliš silné. Odjakživa som vedela, že chcem deti, ideálne aj tri, a vychovať ich v kompletnej rodine s fantastickým manželom, ktorý bude mňa a moje deti neskutočne milovať... Možno raz. Teraz som v treťom stupni vysokoškolského štúdia a idem si za svojimi snami. Aspoň teda za tými, nad ktorými viem mať kontrolu. Najhoršie vnímam to, či bude moje telo dostatočne zdravé na pokus dva... Je to moja najhoršia nočná mora. Ale veľmi dúfam... Všetko nasvedčuje tomu, že by som mala byť v poriadku. Ak aj nie, ja si nájdem cestu...

Maja

Zažila som dva pôrody. V rozmedzí 13 tich rokov. Ani za 13 rokov sa nič nezmenilo... Zlahcovanie stavu rodičky ale i dieťaťa.. obe deti sa mi narodili v podstate o 5 minút 12, pridusene a museli byť kriesene. Vďaka prístupu zdravotníckeho personálu a lekárov mám takú traumu z pôrodu, že viac detí nechcem. A slová ako.. "prečo ste nepovedali, že ste naša?" (Som zdravotník), alebo "mali ste povedať, že ste rodina xxx sestričky." To už kde sme aby sme sa takto kastovali ešte aj v pôrodnici kde má personálu záležať na tom, aby priviedli na svet nového človeka? Veď ten nový človek predsa raz môže byť lekárom, ktorý pomôže práve im v starobe a ak by hľadel na to, kto je koho rodina či známy, mohlo by sa im stať, že nebudú ošetrení adekvátne ich stavu. Nehovoriac o poporodnej starostlivosti, kedy je rodička nútená sanitarkou ísť na potrebu lebo ona "už končí šichtu". Strava, ktora by mala u matky podporiť laktaciu a celkovo pomôcť dostať sa z vycerpavajuceho pôrodu predstavujú hrachovy privarok a suchý chleba. Manipulácia s novorodencami ako s taniermi v reštaurácii je tiež katastrofálny prístup. Niečo také ako laktačná poradkyňa, alebo pomoc s dojčením naše nemocnice poznajú naozaj iba niekde. Osobne by som začala osvetu už na SZŠ, pretože za 30 rokov sa osnovy zrejme nezmenili a absolútne nejdeme, nielen v tejto oblasti, ale asi v žiadnej čo sa starostlivosti týka s dobou a modernejším prístupom či už k deťom, alebo matkám.

Denisa

Som v situácii, kedy sa rozhodujem, či priviesť dieťa do súčasného sveta je správnou voľbou. Klimatické zmeny, poškodené životné prostredie, miznúce lesy, znečistené ovzdušie, nedostatok vody, k tomu neistá finančná situácia (nik nechce zamestnať matky, či budúce matky) a to všetko podčiarkujúce príšerné slovenské zdravotníctvo a pôrodníctvo, ktoré nerešpektuje telo žien, ani ich zdravotný stav či ich rozhodnutie. Hororové príbehy z pôrodných sál vo mne vyvolávajú traumu a som v štádiu, že som stále naklonená radšej deti nemať. Okrem toho pozorujem, ako rodiny s viacerými deťmi nedokážu prežiť z mesiaca na mesiac. Nemôžu si dovoliť slušné a už vôbec nie vlastné bývanie a niekedy ani školské pomôcky či kvalitnú stravu. Žijú natlačení v stiesnených podmienkach kedy nedokážu zabezpečiť slušný život pre svoje deti. Deti nadovšetko milujú, avšak napríklad tretie dieťa ich dostalo do situácie, kedy nemajú čas sa deťom venovať. Neustále sú v práci aby uživili "rodinu" a nedokážu deťom ani ukázať čo vlastne tá rodina znamená.

Maria

Po 6 rokoch sa nam zadarilo prirodzene pocat, ale pri vysetreniach sa zistilo, ze nase dievcatko ma DS, cakala som dlhe mesiace na vsetky vysetrenia, nakoniec som "musela" tehotenstvo v 24 tyzdni ukoncit. Bolo to hrozne rozhodnutie a ta najhorsia vec, aka ma v zivote stretla. Psychicky som to zle niesla a zrejma preto sa nam nedarilo otehotniet znovu. Presli moje 39 narodeniny a nemala som uz moznost ist na umele oplodnenie bez financnej pomoci ZP. Su to velmi velke peniaze, ktore treba platit. Ludia, ktori nemozu mat deti su tym uz dost potrestani, nie este financne sa zbierat. A ludia, ktori droguju, piju a gambluju a mizu si za to sami, su lieceni zadarmo a kolkokrat treba!!! Kde je spravodlivost???!!!! Kazda zena ma pravo sa rozhodnut, ci ukonci tehotenstvo alebo nie. Nie kazda moze uzivat antikoncepciu.

Branislav Zorkócy

Som šťastný otec dospelej dcéry a chcem len aby sme žili v inteligentnej progresívnej spoločnosti a nie stále v minulom tisícročí. Toto je len jeden z x krokov, ktoré treba spraviť.

JUDr. Oto ŠIKUTA

Dobrý deň: ... ja som síce už dôchodca, no sledujem nie vždy ľahký život niektorých žien v našej spoločnosti, hlavne tých v mladých rodinách. Naša spoločnosť namiesto toho, aby vytvárala stále vhodnejšie a lepšie podmienky pre priaznivý život mladých ľudí, tak naopak, čím ďalej, tým viac podmienky zhoršuje. Teraz píšem o probléme rodiny mojej dcéry, ktorá je vydatá, má dve deti - jedného prváčika a jedného škôlkára. Problém je v tom, že aj keď si práve, po materskej dovolenke našla konečne prácu, má pracovnú dobu od 8:00 do 16:00 h, no škôlka v Petržalke je otvorená max. do 16. hodiny... Teda, sama nie je schopná do toho času vybrať syna zo škôlky, ak má dodržať pracovnú dobu... Jej manžel si tiež nemohol nájsť na Slovensku prácu, no teraz dochádza denne do práce do Viedne, takže s výberom detí zo školy a škôlky nemôže pomôcť. Pýtam sa, čo to je za prevádzkovú dobu v škôlkach? Keď mala naša generácia malé deti, boli škôlky otvorené do 18:00h, potom sa to postupne skracovalo - na 17:30h, neskôr na 17:00h. Ako si má matka vyzdvihnúť dieťa do 16.h zo škôlky, keď do tej hodiny sama pracuje a to ešte na opačnom konci Bratislavy? - doprava, aj keď vlastným autom, jej zaberie min. 1/2 hodiny... Mali by sa prijať primerané opatrenia... Šikuta

Mária

prešla som si interupciou, je to ťažké rozhodnutie, ale nie som tip,že by som dokázala vychovávať postihnuté dieťa a nikto iný nemá právo za mňa rozhodnúť....

Viete, čo je najsmutnejšie? Že tu nezverejním svoje meno. Neurobím to, lebo to, ako sa postupne začína hľadieť na ženy, ktoré prešli IVF, ohrozuje najmä ich DETI. Milujem svoje dieťa a hoci mi nebolo dopriate, aby bolo počaté prirodzene, je to moje dieťa, je to šikovný, úžasný človiečik, ktorému absolútne NIČ nechýba. Je z polovice mojej bunky, má moje rysy tváre, má podobné črty povahy (niektoré sú super, iné mi pripomínajú, čo by som mala sama na sebe zmeniť). Milujem ho a nikdy, nikdy doteraz mi ani len nenapadlo, aký akútny pocit ohrozenia a strachu budem prežívať po týchto voľbách, ktoré mali byť zmenou. Okrem pozitívnych zmien totiž voľby priniesli aj väčšiu moc pre ľudí, ktorí šíria šialené veci.. ale skryto, akosi "nenápadne" a najmä osobujúc si arogantne právo hovoriť z morálne nadradenej pozície, ktorú im podľa ich vnímania viera automaticky dáva. Pani poslankyňa Hatráková je psychologička s praxou. Mala by byť empatická, mala by mať snahu o ďalšie vedecké vzdelávanie v obore, ktorý realizuje. Namiesto toho dáva vyjadrenia, v ktorých na jednej strane alibisticky hovorí, že áno, nie sú relevantné dôkazy, nie sú vedecké štúdie.. ALE ..ale jej sa v klinickej praxi javí.. že deti z IVF možno asi aj súvisia s vyšším výskytom porúch správania či vnímania.. že deti z IVF majú problém identifikovať samé seba ako človeka (!!!!!) lebo podľa slov pani Hatrákovej "..to majú nastavené inak ako majorita.." (!!!) Takže áno.. cítim stupňujúci sa strach, ak o veciach verejných spolurozhodujú ľudia, ktorí MOJE DIEŤA berú ako ne-človeka, ako niečo nesmierne hriešne, potrestané zrejme automaticky najrôznejšími poruchami. Takže NIE nezverejním svoje meno a zároveň to považujem za neskutočne smutný obraz Slovenska ako dmeokratickej krajiny, lebo mám strach, že ohrozím svoje dieťa, ak by som priznala, že je z IVF. Toto je perspektíva, kam smerujeme? Aká je teda kresťanská viera takýchto ľudí? Je to skutočná viera, či len akýsi arogantne osobný názor o tom, čo si každý z nich konkrétne myslí, že boh chce?